Kovaná plastika Mea Culpa III. - prevtelenie vnútra do matérie
Autor: Ladislav Gulyás, ⏱️ 2,5 - 3 minúty, kategória: Autorská tvorba/umenie
Technické parametre diela:
Materiál: Kov / železo
Rozmery: výška 660 mm.
Povrchová úprava: patinované železo
"Mám len jedného priateľa, a tým je ozvena. Prečo je to môj priateľ? Pretože milujem svoj smútok a ozvena mi ho neberie. Mám len jedného dôverníka, a tým je ticho noci. Prečo je to môj dôverník? Pretože mlčí." – Søren Kierkegaard
"Máte temnú dušu," povedala mi pred pár rokmi pani v stredných rokoch, keď uvidela moju tvorbu.
"Možno temnejšiu, než si myslíte," pomyslel som si a ani som sa nepokúsil jej domnienku vyvrátiť. Aj vtedy som to bral skôr ako lichôtku, nie ako urážku. Inak tomu nie je ani dnes. Pre súčasný svet plný umelého šťastia a falošných lichôtok som asi príliš temný. No je to naozaj pravda?
Giacomettim inšpirovaný prostý človiečik
Kovaná plastika Mea Culpa III. je jednoduché dielo. Nepokúšal som sa experimentovať. Dielo sa nehrá na viac, než čím v skutočnosti je – prevtelením môjho vnútra do matérie.
Umenie má právo byť jednoznačné. Jednoduché, veselé alebo smutné. Má právo existovať "len tak". Netreba vo všetkom neustále hľadať skryté myšlienky. Prijímateľovi som v tomto prípade nechcel ponúkať krkolomné vzorce typu: "Čo tým asi chcel autor povedať?"
Pod hladinou
Sochárstvo pre mňa znamená ponoriť sa do vlastného vnútra. Nájsť tam nezahojenú, krvácajúcu ranu a pokúsiť sa ju vyliečiť. Náplasťou je vždy cesta tvorby, pri ktorej môžem úplne vypnúť. Zrazu nevnímam čas ani priestor. Len samotný proces, podobne ako beatníci.
Výsledná plastika je následne vždy spontánnym stelesnením môjho vnútra, pričom vždy dúfam, že sa mi podarí ukázať niečo, čo možno do tohto povrchného sveta už vôbec nepatrí.
Vo víre otázok, na ceste
Koľkokrát sa počas svojho života zaoberáme svojím vnútrom a pozrieme sa naozaj úprimne do pomyselnej studne našej duše? Dokážeme to vôbec? A keď sa nám už podarí nazrieť, čo vidíme na dne?
Hriechy minulosti nás prenasledujú. Či sa nám to páči, alebo nie. Podobne ako náš tieň. Sú našou súčasťou, napriek tomu sa neustále pokúšame zabudnúť na ne. Bojíme sa ich. Vedome ich zatvárame do zásuvky komody, ktorá stojí v najtajnejšej, najskrytejšej komnate nášho vnútra. Na spiatočnej ceste do reality kľúčik od zásuvky radšej zahodíme dúfajúc, že si nikdy nespomenieme, kde to bolo.
Kovaná plastika pre mňa primárne neznamená ukázať anatomicky dokonalú sochu ani demonštrovať svetu, aké techniky ovládam. Pri tvorbe uprednostňujem vždy umenie, ktoré je nadradené samotnému kováčstvu.
Moja temná duša
Neviem. Možno mám naozaj temnú dušu. Možno sa zamýšľam viac, než by bolo potrebné a než je zvykom v našom "dokonalom" svete.
Žijeme v zvláštnej dobe. Zaoberáme sa malichernými vecami – politikou, počasím, celebritami. Komentujeme, lajkujeme a zdieľame životy iných, pričom naše vlastné vnútro ostáva pred nami samými zahalené rúškom "nechcem o tom vedieť". Možno je to naša naivita. Možno úmysel. Možno oboje.
Koľkokrát sa ale dokážeme pozrieť do pomyselnej studne našej duše? Dokážeme to vôbec? Čo by sme tam našli?