Pružinový hnáč – zabudnutý nástroj, ktorý ožil vďaka projektu Pro Monumenta
Autor: Ladislav Gulyás, ⏱️ 3 - 4 minúty, foto: Ateliér Kovu Ladislav Gulyás
"Najväčšia hlúposť by bola, keby si si znalosti nechal pre seba," povedala mi prednedávnom osoba, ktorú si vážim najviac – moja manželka. Musím uznať, že mala stopercentnú pravdu. Umelecké kováčstvo, remeslo a naše tradície sa v tomto konzumnom svete môžu zachrániť len vtedy, ak si vedomosti nenecháme pre seba, ale posunieme ich ďalej, k čo najširšej mase ľudí.
Od júla 2026 v rámci projektu Pro Monumenta spolupracujem s Pamiatkovým úradom SR. Tento projekt sa zameriava na preventívnu údržbu nehnuteľných pamiatok. Ak je to možné, spoločnými silami skúšame opraviť, čo sa dá, a nesiahame hneď po výmene. V rámci našich kompetencií opravujeme aj zvody, kolená alebo ríny. A práve to mi vnuklo nápad oživiť nástroj, ktorý dnes už takmer nikto nepoužíva a možno ho už ani nepozná.
Počas štúdií na ŠÚV (SŠUP) Hodruša-Hámre sa mi dostala do rúk kniha Pasířství od Karla Goňu. Pre kovotepcov je to veľmi náučná a hodnotná literatúra. Práve v spomínanej publikácii som sa v kapitole o tepaní prvýkrát dočítal o nástroji s názvom pružinový hnáč.
Tento nástroj slúži predovšetkým pri tepaní a modelovaní nádob zvnútra – napríklad pri výrobe vázy. Skladá sa z hornej ihly, ktorá značí miesto, kam bude hnáč narážať, a zo samotného tela. Pri používaní klepeme na koniec hnáča (bod č. 1), pričom vďaka rezonancii nám na druhej strane začne hnáč vyrážať materiál (bod č. 2). Môže byť upevnený v drevenom špalku, v štvorcovom otvore na kovadline alebo v kováčskom zveráku.
Výroba nástroja
Ako východiskový materiál mi poslúžila oceľová guľatina s priemerom 25 mm s označením S235JR (STN: 11 375). Kruhový prierez som najprv po celej dĺžke prekoval na oválny tvar. Následne som na obidvoch koncoch začal vykúvať konečnú podobu. Ešte v návrhu som si naznačil dva dôležité body:
- koniec, na ktorý sa bude udierať
- koniec, do ktorého sa budú upínať vymeniteľné kovátka
Keďže som vedel, že daný materiál dlhodobej záťaži neodolá, na koniec (bod č. 1) som navaril kúsok starého kladiva. Takýchto kladív mám neúrekom, na miestnom šrotovisku mi ich pravidelne odkladajú. Druhý koniec som prevŕtal – vznikol tak otvor s priemerom 12 mm (bod č. 2).
Z oceľovej guľatiny s priemerom 27 mm C45 / C45E (STN 12 050) som vytvoril spodnú časť. Vrch som prekoval do oválu, zatiaľ čo na spodku som vykoval čap, vďaka ktorému sa nástroj môže ľahko upnúť do zveráka bez toho, aby sa pri práci hýbal alebo otáčal.
Naznačil som si stred, obidve časti som priložil k sebe a pozváral. Po celý čas som dbal na to, aby zvar nezačal materiál krútiť do niektorej strany.
Výroba kovátka
Na kovátko som opäť použil oceľovú guľatinu s priemerom 25 mm s označením S235JR (STN: 11 375). Vzhľadom na to, že som vopred vedel, že nástroj bude slúžiť na opravu medených zvodov a kolien, nepoužil som nástrojovú oceľ. Bolo by to úplne zbytočné. Na stojanovej brúske som vytvoril požadovaný tvar a na spodok som privaril skrutku s priemerom 12 mm a tvrdosťou 8.8.
Výroba ihly
Pevnou súčasťou pružinového hnáča je aj takzvaná ihla. Je to pomôcka, vďaka ktorej presne vidíte, kam bude hnáč narážať. Na výrobu som použil oceľovú pásovinu 20/3 akosti S235JR (STN 11 375). Ide o materiál valcovaný za tepla, ktorý má zaručenú zvariteľnosť, dobrú tvárnosť (aj za studena) a dá sa ľahko obrábať – vŕtať a brúsiť. Na samotné teleso hnáča som privaril dve pásoviny, ktoré som prevŕtal, a pomocou plných nitov s priemerom 6 mm som ihlu spojil s hnáčom.
Verím, že tento krátky príspevok prispeje k tomu, aby tento nástroj opäť ožil. My v Pro Monumenta ho isto využijeme. Vo videu nižšie si môžete pozrieť, ako presne pružinový hnáč funguje pri oprave medeného zvodu.