V zajatí ohňa
Autor: Ladislav Gulyás, ⏱️ 2 minúty , kategória: Autorská tvorba/umenie
Curriculum vitae
Možno by som mal začať klasickým: "Narodil som sa v roku...", no úradníckemu tónu sa radšej vyhnem.
Pochádzam z rodiny, kde sa kováčstvo dedilo z maminej aj otcovej strany. Pradedo z maminej strany podkúval kone ešte za čias Rakúsko-Uhorska. Dedo z otcovej strany sa z obyčajného dedinského kováča vypracoval až na majstra odborného výcviku a remeslo vyučoval na vtedajšej Strednej poľnohospodárskej škole v Kravanoch nad Dunajom.

Na ceste – s Kerouacom
Moja vlastná cesta ku kovu však nebola priamočiara. Po základnej škole som navštevoval Gymnázium s vyučovacím jazykom maďarským v Senci. Už vtedy sa u mňa naplno prejavil sklon k umeniu – vtedy ešte cez hudbu a hru na gitaru. Istý čas som sa dokonca aktívne pripravoval na prijímačky na konzervatórium. Pod vplyvom filmu Obecná škola som sa však napokon rozhodol pre učiteľstvo.
Ešte počas štúdií som privoňal k divadlu a publikoval niekoľko článkov v regionálnych (časopis Delta) aj celoslovenských médiách (denník Új Szó). Svoje štúdiá som úspešne ukončil na Pedagogickej fakulte Univerzity J. Selyeho, no život ma za katedru nikdy neposadil.
Moje prvé naozaj dlhšie zamestnanie bolo v Domove sociálnych služieb v Košútoch ako inštruktor pracovnej terapie. Popri tom som samozrejme ani na chvíľku neopustil svoje vtedajšie vášne – hudbu a literatúru.
Až sa jedného letného dňa v roku 2008 začal rozhovor s priateľom o kováčstve. Spomenul som mu, že dedo sa tomu venoval, dokonca som mu povedal, že som si remeslo pred niekoľkými rokmi vyskúšal aj ja. Slovo dalo slovo a dnes si už len spomínam, ako sme jedného októbrového večera sedeli v aute a šli po súčiastky k mojej vyhni.
Keď si praješ...
Keď sa pozriem spätne, začiatky boli celkom zvláštne. S podobnou prácou som nemal žiadne skúsenosti – obsluhu uhlovej brúsky mi vtedy vysvetľoval otec. Až sa stalo, že jedného dňa som na dvore nášho rodinného domu vyhňu zapálil a na starej rohatine po dedovi začal búšiť do železa hlava-nehlava.
Prešlo niekoľko rokov, kým som stretol osobu, ktorá ma naozaj podporila a videla vo mne niečo viac – moju manželku. Za jej výdatnej pomoci sa mi podarilo postaviť moju prvú naozajstnú dielňu. Písal sa rok 2013. Zamestnaný som bol v Dom seniorov Centrum oddychu n. o. v Senci. Bolo celkom príjemné sa po práci zavrieť do dielne a pripravovať sa na letné podujatia. Objednávky som vtedy vôbec nemal. Bol som neznámy kováč, ktorý sa dlhé roky objavoval na okolitých trhoch.

Rok čo rok som sa zlepšoval. Inšpirácie som čerpal zo sociálnych sietí a YouTube. Vtedy prišiel asi najväčší zlom môjho života vo forme úplného vyhorenia. V práci som dlhšie jednoducho nevedel zostať. Po vzájomnej dohode s vtedajším zamestnávateľom a napriek výslovnému nesúhlasu môjho okolia som sa podujal, skúsiť šťastie ako profesionálny umelecký kováč.
Splnený sen
To sa už písal rok 2020. Prešlo niekoľko rokov, pričom sa mi dielňa neustále rozrastala. Plnil som objednávky, chodil na trhy. Boli časy, keď som doslova bral všetko. Sériová výroba kovaného oplotenia, 50 kovaných klincov alebo 18 kovaných krížikov... Mohol by som pokračovať. Objednávky sa plnili, každý bol spokojný. Aj ja.
Za tých pár rokov sa mi na Google moja firma podarilo nazbierať niekoľko desiatok päťhviezdičkových recenzií.
Až kým som sa nezačal opäť dusiť...

Prelomový rok
Od čias, keď som sa kováčstvom začal zaoberať vážnejšie, som sa stále pokúšal vzdelávať. Najprv z videí, neskôr z knižiek, ktoré som si zohnal. No samoštúdium je rizikové z dvoch dôvodov:
- Neviete, či sa učíte to, čo máte vedieť.
- Keď nemáte určený termín skúšok, niekedy si miesto učenia vyberiete film – lebo dobrá výhovorka nikdy nie je zlá...
Písal sa rok 2026. Máj. A ja som vo svojom živote druhýkrát stál pred maturitnou komisiou. Najprv obhajoba práce, o dva týždne neskôr 26. 5. 2026 ústne skúšky. Ani sa mi veriť nechcelo, keď som sa ešte ako študent poslednýkrát vracal z Hodruše domov s maturitným vysvedčením o úspešnom absolvovaní skúšok. Vyučený v odbore Umelecké zámočníctvo a kováčstvo na Súkromnej škole umeleckého priemyslu v Hodruši Hámroch .

Chyťte zlodeja
Hovorí sa, že človek sa mení každých sedem rokov. Asi je to pravda, lebo po niekoľkých rokoch som si v roku 2026 opäť uvedomil, že niečo nie je v poriadku. Poznanie, že som si za posledné roky chtiac-nechtiac vykul vlastnú klietku, bolo ako facka. Popravde, niekedy mám pocit, akoby mi tie roky niekto ukradol...
Môj strážny anjel ma má asi veľmi rád
A vtedy prišla možnosť zúčastniť sa medzinárodného projektu Pro Monumenta. Zrazu som sa ocitol vo svete pamiatok a histórie. Mám príležitosť nahliadnuť do zákulisia – na miesta, kam sa bežný smrteľník nedostane. Popri ochrane národných kultúrnych pamiatok si môžem zblízka pozrieť poctivé kováčske remeslo vo forme kovaných brán, oplotení alebo zábradlí – ako dedičstvo našich predkov.
Dnes už viem, že žijeme len raz. Od mojich začiatkov uplynulo 18 rokov a cítim, že som ako umelecký kováč dospel. Dnes už viem, čomu sa v rámci kováčstva chcem venovať a čomu radšej nie. Myslím, že moja stránka dáva jasný odkaz každému návštevníkovi, čo odo mňa môže očakávať.
A čo je na tom najlepšie? Že som si opäť našiel čas na čítanie. Stihol som už Orwella, aj Tolstoja. No a momentálne? Teraz čítam Na ceste od Jacka Kerouacka.
Môj štruktúrovaný životopis, ako aj realizované výstavy a zmienky v médiách nájdete v mojom profile autora.
Foto: Ateliér kovu Ladislav Gulyás
